Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná

Príroda a okolie

Príroda

Ochrana prírody

Poľovníctvo a rybárstvo

Jaskyne a jaskyniarstvo

Minerálne a termálne pramene

 

 


V r.1978 bol vyhlásený Národný park Nízke Tatry, ktorý je svojou rozlohou najväčším veľkoplošným chráneným územím SR a patrí aj medzi najväčšie stredoeurópskom merítku. Prírodné bohatstvo Nízkych Tatier v ničom nezaostáva za inými prírodnými celkami a chránenými územiami, je svojské - nízkotatranské. Okrem pestrého rastlinstva pásma lesov, vápencov, dolomitov a lúčnatých priestorov tohto pásma v tejto oblasti NP sa nachodí aj rastlinstvo kryštalických hornín v subalpínskom a alpínskom pásme. Podobne sa tu nachodí pre jednotlivé výškové stupne a ekologické podmienky charakteristické živočíšstvo.

 

Kto nevidel biele poklady chráneného plesnivca, ponikleca bieleho, nepotešil sa pohľadom na ružovofialové koberčeky prvosienky najmenšej, svetlofialové drahokamy astry alpínskej, nepohladil chlpaté tielko zvončeka karpatského, alebo žlté guľôčky žltohlava európskeho a fialovohnedé kalichy ľalie zlatohlavej, nemôže povedať, že videl Nízke Tatry a ich prekrásnu prírodu. Kto s úprimným a neškodným záujmom mohol pozorovať plynulý let orla skalného, milé hry kamzíčat a svišťov na strmých zrázoch nízkotatranských kotlov, kto sa zadíval na hravý let pestrých motýľov na zakvitnutých lúkach a holiach a opájal sa nádhernými výhľadmi z hlavného hrebeňa na okolité horstvá na severe i na juhu, môže povedať, že videl srdce Nízkych Tatier a stáva sa ich priateľom a ochrancom. Kto však chodí s otvorenými očami a ušami v čarovnej prírode Nízkych Tatier vidí i niektoré nedostatky a záporné skutočnosti, ktorých pôvodcom je človek ako hospodár i návštevník. Jánska dolina patrí medzi poklady Nízkych Tatier. Mimoriadnu pozornosť si zasluhuje prírodná rezervácia Ohnište, Ďumbier, Stanišovská jaskyňa, jaskyňa Záskočie a Starý hrad, vyvieračka a ponor Štiavnice, rastlinstvo a živočíšstvo pôvabnej doliny.

 na začiatok

  

.

Ochrana prírody

 

Jánska dolina sa nachádza v Národnom parku Nízke Tatry, ktorý bol vyhlásený v roku 1978. V tejto doline sa nachádza: chránený prírodný výtvor - Stanišovská jaskyňa 1972, štátne prírodné rezervácie - Ohnište 1973, Ďumbier 1973. Jánska dolina bola už v roku 1933 vyhlásená za štátnu prírodnú rezerváciu.

 


Každý návštevník prírody by si mal uvedomiť, že je na území Národného parku, ktorý je bohatstvom nášho národa a štátu a mal by dodržiavať tieto zásady:

 
• Neničte kvety, stromy, hniezda vtáctva, živočíchov a zariadenia,

   ktoré slúžia pre poučenie a informáciu, alebo ochranu návštevníkov.


• Chovajte sa v prírode ohľaduplne a ticho!


• Neznečisťujte potoky a miesta vášho odpočinku!


• Neklaďte oheň a netáborte na miestach,

   ktoré nie sú ako také označené a k tomu vyhradené!


• Nepreceňujte svoje telesné sily a schopnosti a nepodceňujte tvrdé  

   horské podmienky pri pobyte v prírode! 

• Dodržiavajte pokyny Horskej služby, pracovníkov štátnych lesov

   a Správy Národného parku Nízke Tatry vrátane

   členov dobrovoľnej ochrany prírody!


• Nechodťe nevšímavo okolo záporných javov a upozornite

   nesprávne konajúcich návštevníkov a pracovníkov,

   poverených dozorom a kontrolou prírodného prostredia.

 

 

 

ĎAKUJEME VÁM, ŽE REŠPEKTUJETE TERENNÉ ZNAČENIE

A NÁVŠTEVNÝ PORIADOK,

CHRÁNITE TÝM PRÍRODU NÁRODNÉHO PARKU.  


Prajeme všetkým návštevníkom Jánskej doliny veľa krásnych zážitkov, dobré počasie a spomienky, ktoré budú lepšie, čím krajší vzťah k prírode máte vypestovaný. Tento vzťah bude vizitkou vašej osobnej vyspelosti!

 

                


   

 

  


Poľovníctvo, alebo lov zveri má v katastri Liptovského Jána odveké tradície. Existujú dôkazy o povinnosti pospolitého ľudu odovzdávať zemepánom drobnú, alebo škodlivú zver ako doklad plnenia si poddanskej povinnosti, pričom ale lov vysokej a vzácnej zveri bol vyhradený len majetným. Divina zajacov, sŕn, diviakov, jariabkov, hlucháňov, ale i drozdov a kačíc končila na stoloch šľachticov a zemepánov a kožušiny líšok, jazvecov, vlkov, rysov, kún a medveďov, ba neskôr vyhubených bobrov poskytovali materiál na výrobu honosných odevov boháčov. Právo lovu bolo vyhradené len vlastníkom pôdy. Veľkú časť pôdy daroval kráľ Belo IV. Bogomírovi ako znak náklonnosti za jeho služby. Na území dnešného katastra obce neskôr vlastnili tieto práva prevažne rodiny Szentiványiovcov, žiaľ zachovalo sa len veľmi málo konkrétnych dôkazov o ich loveckých záľubách.

 

         

 

Počiatky organizovaného poľovníctva spadajú do rokov medzi dvoma svetovými vojnami, keď po celom Slovensku začali vznikať spolky "Lovecké ochranné spolky", ktorých členmi boli prevažne vtedy vplyvné osobnosti (notár, farár, kantor, horár, lekár a pod.). V tom čase sa vo "Svätojánskej doline" lovili prevažne s kopovami na nadhánkach diviaky, srny, líšky a zajace. Individuálne tiež hlucháň, hoľniak, jariabok a bežným spôsobom lovu bolo kladenie želiez na kuny, líšky, tiež jazveca a rysa, ale pokiaľ medvede spôsobovali škody na dobytku a ovciach, lebo v minulosti bolo v doline až sedem salašov, robili sa nadhánky aj na medveďa, alebo ho odlapili do mohutných želiez. Postupne sa však spôsoby lovu kultivovali a počas 50 ročnej existencie Slovenského poľovníckeho zväzu sa prepracoval systém plánovitého obhospodarovania, starostlivosti, plánovania lovu a zveľaďovania stavov zveri. Vďaka organizovanej starostlivosti dnes môžeme konštatovať, že v lesoch jánskych revírov sa naďalej nachádzajú aj také druhy poľovnej, alebo vzácnej chránenej zveri, ktoré sú inde na pokraji vyhubenia. Celková výmera 5600 ha lesných pozemkov, holí a skalnatých nedostupných terénov vytvára prirodzené refúgium pre pomerne dobré stavy zveri. Početnosť kolíše podľa podmienok v čase kladenia mláďat a dostatku potravy, dlhodobo sledované stavy v lesoch a na lúkach, roliach a pasienkoch sú nasledovné: jelenia zver 50 ks, srnčia 30 ks, diviačia 25 ks, kamzíčia 15 ks, zajace 30 ks, jarabice 40 ks, bažanty 20 ks, kačice 50 ks, líšky 40 ks, jazvece 12 ks, vlky 10 ks, medvede 8 ks, orol skalný 1 pár, orol krikľavý 2 páry, sluky 20 ks, jariabok 30 ks, tetrov hlucháň 10 ks, tetrov hoľniak 15 ks a v regióne možno pozorovať aj vďaka malým vodným elektrárňam na Váhu tiež každoročne labute 8 ks, husy divé, volavky popolavé, čajky smejivé a viacero druhov kačíc.


Poľovnícky je katastrálne územie Liptovského Jána zadelené do troch poľovníckych revírov, pričom dva obhospodaruje poľovnícke združenie Liptovský Ján. "Ďumbier" a časť plochy je obhospodarovaná UPS - urbárskym pozemkovým spoločenstvom Hybe - cca 300ha.
Revíry sú prenajaté do r.2003 a po dohode s výbormi poľovníckych združení je možné objednať lov podľa schválených plánov najmä na jeleniu a srnčiu zver, menej na diviačiu, prípadne medveďa. Poplatky sa za lov zveri požadujú podľa všeobecne platných sadzobníkov, pričom napr. lov medveďa strelec hradí okolo hodnoty 1000Sk/1 kg váhy ulovenej zveri.
Od roku 1998 prebiehajú v revíre PZ Ďumbier zaujímavé aktivity lovu líšok pomocou orlov skalných. Na predošlých dvoch ročníkoch boli ulovené líšky, ale aj handycapovaná srnka a prizerajúcim sa naskytol nevšedný pohľad na majestátnych kráľov modravých výšin priamo pri love.

 


    

 


Územím chotára preteká z juhu na sever potok Štiavnica, ktorý pramení pod rovnomenným vrchom v centrálnej časti Nízkych Tatier. V dĺžke 19,7 km preteká územím chotára od prameňa po ústie do rieky Váh. Jej najvýznamnejšie prítoky sú Bystrá, Bielo a Šuštiačka. Plocha povodia Štiavnice je 65,15 km2. Potok je typický prudkým spádom, ktorý je od prameňa po ústie vyše 1000m.


Rybárske právo lovu je teda dané možnosťami, ktoré táto zaujímavá lokalita vo svojej divej kráse poskytuje. Na svoje si dôjdu milovníci lososovitých rýb. Pre veľkú zalesnenosť brehov potoka sa najoptimálnejším spôsobom lovu stáva lov prívlačou. V potoku sú zastúpené hlavne pstruh potočný, zriedkavejšie pstruh americký dúhový, sivoň americký, lipeň, ďalej hlaváč obyčajný, vzácna je mihuľa potočná.


Potok spravuje miestna organizácia Slovenského rybárskeho zväzu v Liptovskom Mikuláši. Má revírové číslo 482 a je v celom rozsahu braný ako voda pstruhová. Povolený lov rýb je riadený podľa zákona č. 102 zb. a vyhlášky 103/63 zb. pre vody pstruhové.

 

 

        

 


Lov rýb v potoku Štiavnica je nevšedným rybárskym zážitkom. Komu sa podarí v krištáľovo čistej vode ryby uloviť bude prekvapený ich krásnym vyfarbením, komu sa to nepodarí, iste bude uspokojený prírodným prostredím v ktorom tento divoký horský potok preteká.  

  na začiatok

 

 


V tesnom susedstve Demänovskej doliny so svetoznámymi jaskyňami sa vyskytujú krasové javy aj v Jánskej doline, na severnej strane Nízkych Tatier. Jánsku dolinu vyhlodala riečka Štiavnica s prítokmi Ludárkou a Bystrou. Všetky pramenia v centrálnom žulovom jadre a tečú na sever, kde naprieč prerážajú pásmo stredotriasových vápencov a dolomitov. Pri vstupe na vápence sa vody Štiavnice ponárajú do podzemia, zanechávajúc na povrchu suché koryto. V podzemí pretekajú zatiaľ ešte neznámymi jaskynnými priestormi v dĺžke 2,4 km. Pri ústí bočnej dolinky Hlboká sa objavuje Štiavnica vo výške 774 m znovu na povrchu v podobe mohutnej krasovej vyvieračky, nazývanej Hlbokô, odkiaľ tečie po povrchu až po vtok do Váhu pri Uhorskej Vsi. Vyvieračka Hlbokô spolu s vyvieračkou v Medzibrodí tvoria hydrologickú os odvodňovania Krakovej hole, na ktorú je naviazaných takmer 30 kilometrov preskúmaných a zdokumentovaných podzemných priestorov vo vertikálnom rozpätí takmer 1000 metrov. Je to však len malý fragment existujúcich priestorov, ktoré ešte len čakajú na svojho objaviteľa. Predpokladá sa, že v Jánskej doline je vytvorených viac ako 150 kilometrov podzemných priestorov. Pri horárni Pred Bystrou môžeme na dne údolia v žulových nánosoch pozorovať náplavové závrty, ktoré dávnejšie odvádzali povrchové vody do podzemia. Podobne ako v prítomnej dobe, ponárali sa vody Štiavnice i dávnejšie (už od konca pliocéna), keď tiekla o 180 m vyššie. Na to poukazujú kratšie jaskynné úseky s oválnymi tvarmi a zvyškami žulového materiálu. V porovnaní s Demänovskou dolinou jaskyne v Jánskej doline sa vytvorili na obidvoch stranách údolia pod vplyvom priaznivého sklonu vápencových súvrství. Kým v Demänovskej doline majú vápencové súvrstvia jednotný sklon na SV, v Jánskej doline na ľavej strane sa skláňajú na sever alebo severozápad, na pravej strane majú sklon na severovýchod, čo umožnilo ponorným vodám Štiavnice vnikať na obidve strany. Jaskyne Jánskej doliny nie sú zatiaľ známe v takej veľkej rozlohe ako v Demänovskej doline. Poznáme z nich kratšie, inde zasa dlhšie úseky. Speleologický výskum Geografického ústavu SAV v Lipt. Mikuláši preskúmal r. 1957-59 celkove 21 jaskýň. Ku koncu roku 1999 tu členovia Speleoklubu Nicolaus z Liptovského Mikuláša evidujú 142 jaskýň a priepastí spĺňajúcich kritériá pre podzemné priestory. Všetky významnejšie jaskyne Jánskej doliny sú uzavreté a ich návšteva je možná len v sprievode členov Slovenskej speleologickej spolčnosti, ktorí tu vykonávajú aktívny prieskum.

 

Stanišovská jaskyňa je situovaná v pravom svahu bočnej Stanišovskej dolinky, neďaleko jej ústia do údolia Štiavnice. Vchod leží vo výške 761 m, teda 20 m nad dnom dolinky a 40 m nad úrovňou Štiavnice. Vedľa nej východnejšie je vchod do Malej Stanišovskej. V protiľahlom svahu sa nachádza vchod do Novej Stanišovskej jaskyne, ktorá dosahuje dĺžku 2334 metrov. Všetky tri jaskyne sú vytvorené v modrošedom (guttensteinskom) vápenci chočského príkrovu. Veľká Stanišová sa tiahne po sklone vápencových vrstiev a v smere tektonických puklín na sever, teda paralelne s tokom Štiavnice. Naopak, Malá Stanišová je vytvorená v smere vápencových vrstiev od východu na západ. Tento smer majú aj niektoré výrazné pukliny. Zachováva tak rovnobežný smer s bočnou Stanišovskou dolinkou. Nová Stanišovská jaskyňa objavená v roku 1972 smeruje na juh k senilným ponorom Štiavnice. Všetky tri jaskyne vytvorila podzemná riečka Štiavnica vo dvoch pod sebou ležiacich poschodiach. Kedysi tvorili jeden genetický celok. Avšak ústup svahov ich rozdelil na tri topograficky samostatné jaskyne s dĺžkou presahujúcou 5 kilometrov. Pretože Stanišovská jaskyňa bola známa od nepamäti (spomína ju už M. Bel r. 1723) a mala voľný, ľahko dostupný vchod, veľmi utrpela na svojom vzhľade. Všetky tenké kvapľové útvary v spodnom poschodí nevítaní návštevníci odlámali a odniesli. Zachovali sa iba mohutnejšie stalagmity so sintrovými jazierkami. V zadnej časti jaskyne sa vytvárajú aj teraz kaskádovité jazierka a na stenách snehobiele kvapľové vodopády. Na kvapľové útvary bohatšie a zachovalejšie je horné poschodie, ktoré dominuje hustým kvapľovým pralesom, nazývaným Klenotnica. Pod kvapľovými stĺpmi sa trblietajú zelenomodré jazierka. Priestory horného poschodia so zachovalými kvapľovými útvarmi v dĺžke 600 m, sú navrhnuté na sprístupnenie pre širšiu verejnosť. Naopak, Malá Stanišová s voľným vchodom je úplne vydrancovaná a tým pre turistov bezcenná.

 

  • Stanišovská jaskyňa



Okrem Stanišovskej jaskyne na pravej strane údolía Štiavnice je pozoruhodná Priepasťová jaskyňa v Koreni, na ľavej strane bočnej dolinky Šuštiačka. Vchod do nej tvorí prepadnutá povala vo výške 897 m, čo predstavuje 180 m nad údolím Štiavnice. Pozostáva z dvoch ramien, tiahnúcich sa pozdĺž pukliny smerom na JZ. V strede sa rozširuje v dómovitý priestor, vysoký až 20 m. V jeho bočných výbežkoch sa zachoval žulový piesok, nanesený sem podzemnou Štiavnicou. Z kvapľových útvarov upútajú pagodovité stĺpy šedobielej farby. Jaskyňa s bočnými ramenami je dlhá 150 m. Vo vápencovom brale Sokolová pri vtoku Bystrej do Štiavnice je vo dvoch poschodiach riečna jaskyňa Sokolová. Vchod leží vo výške 899 m, teda 30 m nad údolím Štiavnice. Z kvapľových útvarov vynikajú biele sintrové povlaky na stenách a na povale, podobné chuchvalcom snehu. Jaskyňa má celkovú dĺžku viac ako 1300 m. Z jaskýň na ľavej strane údolia Štiavnice spomenutie zasluhuje Partizánska jaskyňa v masíve Šindliarky, vo výške 846 m, čo predstavuje asi 100 m nad tokom Štiavnica. Cez Slovenské národné povstanie sa v nej ukrývali partizáni, od čoho dostala aj pomenovanie. Je erózneho pôvodu s oválnymi tvarmi chodieb a zvyškami žulových štrkov. V jej zadnej časti sa objavujú menšie stalagmity a stalaktity šedej farby a menšie sintrové jazierko. Je dlhá 102 m.

Pri výtoku podzemnej Štiavnice na povrch je riečna jaskyňa Hlbokô, pomenovaná podľa blízkej bočnej dolinky. Pozostáva z troch vodných siení, spojených nízkou kanálovou chodbou. Z kvapľových útvarov má vyvinuté iba tenšie stalaktity na povale zadnej siene, žltoružovej fiarby. Dĺžka jaskyne je 150 m. Južne nad jaskyňou Hlbokô vo vápencových bralách je najväčšia jaskyňa Jánskej doliny, Jaskyňa Zlomísk. Dosahuje dĺžku 10371 metrov pri denivelácii medzi najvyšším a najnižším bodom 147 metrov. Objavená bola z bezvýznamnej jaskyne v roku 1953. Jaskynný vchod leží vo výške 854 m, teda 65 m nad údolím. Podzemné priestory tvoria rozsiahly trojrozmerný labyrint kopírujúci svahy Jánskej doliny. V jaskyni je pozoruhodný aktívny vodný tok a jazerá, kde sa vykonávajú náročné potápačské pokusy s cieľom poznať priebeh vodou zatopených priestorov. V sifóne Tichá tôňa bol v hĺbke 33 metrov zatopený doteraz nepreskúmaný dómovitý priestor. Južnejšie od jaskyne Zlomísk je Medvedia jaskyňa s nálezom kostí rozličných stavovcov. Je riečneho pôvodu bez kvapľovej výzdoby. Po dĺžke viac ako 1 km končí závalom. V priestore Stará Poľana bola objavená r. 1956 jaskyňa rovnakého mena. Vyniká veľkým podzemným jazerom. Jej povrchový otvor leží vo výške 877 m, teda 42 m nad údolím Štiavnice. Zo vstupnej siene sa tiahne smerom na sever nízky, rúrovitý, ťažko schodný kanál, ústiaci do sieňovitého priestoru so stalagmitovým hájom a sintrovým jazierkom. Dĺžka asi 100 m.

 

    

     Medvedia  jaskyňa                     • Jaskyňa zlomísk

 


V závere dolinky Biela na SV strane Krakovej holi (1750 m) bola objavená začiatkom 70. rokov z krátkej jaskynky významná jaskyňa Záskočie. Dosahuje dĺžku 5034 metrov pri denivelácii 284 metrov. Pre jaskyňu sú charakteristické rúrovité chodby, meandre a priepasti. Vchod leží pod zráznym vápencovým bralom vo výške 1320 m. Našli sa v nej kosti jaskynného medveďa. Je vytvorená v guttensteinských vápencoch ponornými vodami pochádzajúcimi z kryštalického jadra Nízkych Tatier. Podobný charakter má aj najhlbšia slovenská jaskyňa Starý hrad, ktorú objavil v roku 1964 významný jaskyniar Petr Hipman. Jej vchod leží v neprístupných bralách Čiernej dolinky. Celková dĺžka chodieb dosahuje viac ako 5 kilometrov pri denivelácii 432 metrov. V jaskyni dominuje 45 metrov hlboká priepasť Studňa radosti a rozmerný Revajov dóm, ktorý patrí medzi najväčšie podzemné priestory na Slovensku. V súčastnosti jaskyniari zo Zvolena intenzívne pracujú na rozšírení úzkej chodby s výdatným vodným tokom s cieľom predĺžiť túto najzaujímavejšiu jaskyňu Krakovej hole. Z menších jaskýň Jánskej doliny hodno spomenút jaskyňu Benšovú, vytvorenú vo vrchole rovnomernej kóty (1419 m) na ľavej strane údolia Štiavnice. Vchod leží na západnej strane vrchola vo výške 1380 m. Je to typicky puklinová jaskyňa v dĺžke 60 m bez kvapľovej výzdoby. Menšie jaskynné dutiny dĺžky 510 m sú na južnom svahu Nižného Príslopu (1532 m). Sú korozívneho pôvodu, zväčšené mrazovým zvetrávaním. Tesne pod vrcholom Nižného Príslopa na jeho južnej strane je vo výške 1522 m Ľadová priepasť, celkovej hĺbky 125 m s dvoma otvormi. Na dne vstupného dómu v hĺbke 80 m po celý rok sa udrží 15 m vysoký ľadový kužeľ. Severovýchodne od Nižného Príslopu sa rozkladá krasová plošina, nazývaná Ohnište, kde sa vyskytujú škrapy, závrty, staré suché údolia a menšie priepasti (Havrania a Hradová priepasť). Je tu vytvorená aj 182 metrov hlboká priepasť Havran, objavená len koncom 90. rokov. Jej dĺžka dosahuje takmer 400 metrov. Týmto ani zďaleka nie sú vyčerpané všetky krasové formy a prírodné zaujímavosti Jánskej doliny. Bohaté horské a údolné scenérie precíti návštevník iba pri osobnej návšteve.

na začiatok 

 

 


Na južnom okraji obce Liptovský Ján sa na travertínových návršiach nachádza žriedelná oblasť termálnych a minerálnych prameňov. Patria k studeným až veľmi nízko termálnym, veľmi slabo až silno uhličitým, dusíkatým slabo mineralizovaným sírovodíkovým vodám. Obyvatelia obce nazývajú už od pradávna studenšie pramene mädokýšmi a teplé teplicou ( 14,8 - 29,4 °C ).

 

 

                                 • Vznik minerálnych prameňov v Liptovskom Jáne

 

 

V Liptove sa v 16.storočí používali iba teplé pramene v Liptovskom Jáne. V minulosti sa tu nachádzalo 14 prameňov. Najznámejší z nich bol Kúpeľný a Rudolf. Nejeden hydrológ minulosti i súčasnosti sa vedecky zaoberal týmito vodami. Minerálne pramene v Liptovskom Jáne boli známe a využívali ich už veľmi dávno. Ako liečivé boli už známe v 14. storočí. Roku 1549 ich popísal mineralóg Juraj Werner vo svojom diele "O liečivých prameňoch Uhorska". Wernerovu prácu spomínal i Matej Bel vo svojej knihe "Notitia hungariae novae historico-geographica", 1735-1742. Jánskymi prameňmi sa zaoberal jeden z najvýznamnejších učencov v 17. storočí i rodák z Liptovského Jána rektor Trnavskej univerzity Prof. Martin Szentiványi V diele "O podivuhodných silách a vlastnostiach vôd" a geológ Dionýz Štúr.
Jánske pramene sú vhodné na liečenie porúch látkovej výmeny, reumatických, ženských, žalúdočných a črevných chorôb, ochorení žlčníka a pečene, krvného tlaku, fosfatúrie, alergických ochorení a stavov tromboflebitídach a obrnách.
Keď po roku 1920 začali aj na Slovensko prichádzať zahraniční návštevníci a obdivovať nepoznané krásy Tatier, predvídavosť J.Szentiványiho nesklamala, Liptovský Ján bol už vtedy miestom, kde sa rada schádzala zmaďarizovaná šľachta. Hostia, ktorí prichádzali, bývali v miestnych kaštieloch a zemianskych kúriách. Milovali prechádzky krásnou panenskou prírodou. Pritom videli ako dedinské ženy v teplých prameňoch močili konope a viedli rozhovory s nimi o tom, ako táto voda blahodárne pôsobí pri bolestiach kĺbov. Začali si aj oni močiť nohy a cítili úľavu.. Potom sa už do vyvieračiek ponárali celí. Po pravidelných kúpeľoch prichádzala úľava aj dobrý spánok. Domorodci si touto vodou už dávno predtým liečili reumu, a tiež ju radi pili, lebo po nej dobre trávilo. Hojne si tiež liečili kožné nemoci, najmä svrab.

V roku 1927 sa Jozef Szentiványi rozhodol zúročiť tieto danosti prírody a postaviť tu kúpele.Také ako v Trenčianskych Tepliciach či Ružbachoch: zloženie vody bolo podobné ako v Ružbachoch.
Svoj kaštieľ zvaný Szentiványiovsko-gemerský premenil na súkromný byt a kancelárie pre novozaloženú kúpeľnú spoločnosť Subalpína. Spoločnosť Subalpína existovala však len formálne. Celú výstavbu financoval sám Szentiványi. Bol predsedom spoločnosti so všetkými právami a výhodami.
Základom kúpeľného objektu sa stal Szentiványiovský kaštiel postavený v 17. st. v renezančno- klasistickom slohu spolu s bývalými maštaľami. Po porade s akciovou spoločnosťou povolal Szentiványi do Liptovského Jána projektanta ing. Kissa Faludiho a poveril ho vypracovaním projektovej a realizačnej dokumentácie.Ing. Kiss celú činnosť okolo výstavby kúpeľov rozdelil do troch základných úkonov.
Prvými úkonmi bolo urobiť vrt v prameni Kúpeľný a vyriešiť zvod minerálnej vody do budúceho bazéna (500 m), ktorý sa staval pri kúpeľnej budove. Ďalšia časť prác zahŕňala vybudovanie bazéna a celého kúpeľného areálu. Poslednou treťou časťou bola adaptácia troch kaštieľov a ich úprava pre potreby liečebno-prevádzkové. Práce začali súčasne na všetkých objektoch výstavby.
Vrt prameňa urobil Ing. Kiss so svojou pracovnou skupinou do travertínovej kopy v hĺbke 9 m. Vytryskla z neho minerálna voda s teplotou 27-40 °C, s výdatnosťou 360 l/ min. Rozborom zistili, že voda je mineralizovaná, hydrouhličitanovo-síranová, vápenato-horečnatá, silne uhličitá, hypotonická.
Po skončení týchto prác vyvstal problém s potrubím. Bolo treba zhotoviť také potrubie, ktoré sa nebude upchávať a zachová tepelnú energiu vody. Žiadalo si to dôkladné premyslenie, pretože jeho dĺžka bola 500 m. Narúbali borovice, ktoré potom po dĺžke v jednej tretine poprepilovali a do väčšej časti vydlabali žľab: ním tiekla minerálna voda. Tú tenšiu časť už nedlabali, ale využili ju na prikrytie. Takto pripravené potrubie kládli do zeme v hĺbke asi 1 m. Je pozoruhodné, že toto potrubie, položené v roku 1928, slúžilo bez poruchy až do roku 1975, kedy ho nahradili kovovými rúrami a keramickými časťami. Odvtedy však bolo poruchové a dnes už vôbec neslúži svojmu účelu.
Druhá skupina pracovala na výstavbe bazéna. Mal dĺžku 20 m, šírku 8 a hĺbku od jedného do 2,2 m. Skokanský mostík - trampolína - mal troj a jednometrovú odrazovú dosku. Nechýbali ani sprchy - boli tri pre 6 osôb a detský bazén. Súčasťou výstavby boli aj kabínky - spoločné pre 40 osôb, 15 samostatných pre ženy a 15 pre mužov. Celý areál kúpaliska (Štrand) bol vysypaný pieskom.
Súčasťou kúpeľnej budovy boli hotel Thermal a reštaurácia.
Súčasťou liečebnej časti kúpeľov bola ordinácia lekára. Pôsobil tu MUDr. Albert Škarvan. Vaňová časť mala 4 kabínky. PO krajoch krytého bazénu ( 4x6 m s hĺbkou 1 m ) boli sedačky, kde si pacienti 15 - 20 minútovým sedením liečili svoje neduhy. Voda sa zohrievala na teplotu potrebnú pre pacientov. Po každom kúpeli sa robili zábaly a pacienti oddychovali zahalení v dekách. Okrem týchto kúpeľných kúr robil majster-odborník fyzickú masáž, pedikúru, manikúru. Na prekrvenie údov sa doporučovali chodenie po kamienkoch. Vo všetkých zariadeniach kúpeľov bola základným nápojom minerálna voda.
Poslednú časť kúpeľov tvorila veľká spoločenská hala s východom na terasy do kúpeľného areálu, a to z východnej aj západnej strany. potom nasledovala obývacia časť pre 60 pacientov. Izby boli jedno a dvojposteľové, na svoju dobu komfortne vybavené.
Kúpele sa pýšili aj pešími zónami. Východnú stranu areálu pretínali chodníky s odpočívadlami, odkiaľ boli pekné vyhliadky na celý stredný Liptov. Pešie zóny boli určené všetkým vekovým kategóriám na poldňové prechádzky i celodenné túry. Neodmysliteľnou súčasťou kúpeľov boli parky.
Toto všetko stihli v liptovskom Jáne dokončiť do 29.júna 1928. Bolo práve Petra a Pavla, keď kúpele slávnostne otvorili. Od tohto dňa sem začali chodiť pacienti na týždňové a dvojtýždňové turnusy.
Denné liečebné kúry stačili pre 60 pacientov. Najviac ich prichádzalo z Budapešti a Prahy. Do kúpeľov rada chodila maďarská šľachta. Podľa rozprávania kúpeľného majstra Rudolfa Hlavienku a kuriča Michala Bryndzu, najváženejšími návštevníkmi boli napríklad ministerský predseda Uhorskej vlády gróf Vlasič, manželia Tarabovci z Prahy, Andrej Hlinka, tabulárny sudca Kalman Vitáliš, maďarský básnik Sylay a slávna maďarská speváčka Relle Gaby. Častými hosťami tu bývali aj viacerí liptovskí zemani.
Obdobie od roku 1929 až do roku 1936 bolo pre kúpele obdobím rozkvetu a prosperity. Keď však majiteľ začal strácať politickú moc s pribúdaním fašistických prvkov do Maďarskej ľudovej strany, začali kúpele ekonomicky upadať. Veľká kúpeľná sláva sa nakoniec skončila krachom. V roku 1937 kúpele prebral štát.
Vonkajší bazén fungoval do roku 1979. Termálnu vodu využívali ľudia nielen z blízkeho okolia, ale i vzdialeného okolia.
V roku 1963 navŕtali nový prameň v hĺbke 95 m s teplotou 29,4 °C. Povyše neho vybudovali pramenný dom Rudolf a jeho vodu i vodu ďalších blízkych vrtov používajú na plnenie bazénov, ktoré sú v hoteli Máj vnútorný bazén a vonkajšie kúpalisko. Pramene sa požívajú aj ako pitné. Najobľúbenejší je prameň Teplica pri dedine, ktorý v roku 1986 premiestnili od cesty a postavili mu obyvatelia obce dôstojný stánok, ktorý ľudia bažiaci po minerálke radi vyhľadávajú. Hneď vedľa neho sa nachádza Kúpeľný prameň, ktorý sa využíva na prírodné kúpanie.

 

 

 

 

 

 

    


 

Evidované voľné pracovné miesta

na ÚPSVaR Liptovský Mikuláš

OBECNÉ NÁJOMNÉ BYTY

Ponuka na prenájom

LIPTOV REGION CARD od 1. noci zadarmo

Žiadajte u svojho ubytovateľa!

AREÁL SLOVENSKÝCH KULTÚRNYCH PAMIATOK

dnes je: 24.8.2017

meniny má: Bartolomej

webygroup
ÚvodÚvodná stránka