predchadzajúca strana - strana 2 - dalsia strana


Kultúrne a historické dedičstvo.

     Chotár osady Liptovského Jána (okolo roku 1000 p.n.l.) osídlil ľud lužickej kultúry (doba bronzová), ktorý staval svoje príbytky na strategicky dôležitých vyvýšeninách, ktoré dômyselne opevnil. Takéto opevnenie - hradisko sa nachádzalo na vrchu Hrádok a Kameničnej nad osadou. Archeologické nálezy dokazujú prítomnosť Slovanov v tejto lokalite už od 10. storočia. Slovanské obyvateľstvo sa tu živilo lovom zveri, rybolovom, pastierstvom ale i poľnohospodárstvom. Táto oblasť bola kráľovským panstvom, spravovaná ako časť patriaca Zvolenskej veľžupe. Bol to husto zalesnený, bohatstvom zveri známy kraj ale pomerne riedko osídlený.

Donačná listina

    Roku 1263 kráľ Belo IV. kráľ Uhorska, Dalmácie, Chorvátska, Ramy, Srbska, Haliče, Vladimírska a Kenska, odmenil za verné vojenské služby Bogomírovho (Bogomerius/Bohumír) syna Vavrinca z Liptova, keď mu dal rozsiahle územie nazývané VEZVERYS (Vesueres), o ktoré Bogomír kráľa požiadal. Bol to rovinatý, čiastočne už roľnícky obrábaný majetok pri potoku Štiavnica, kde prv býval syn neznámeho Igrica, ale aj zalesnené a horské územie severnej časti Nízkych Tatier. Hranice donačného daru sa rozprestierali od Ploštínskeho potoka dotýkajúc sa na severe Váhu a končiac riečkou Boca. V donačných písomnostiach sa niekoľkokrát vyskytuje pojem terre Vezveres, čo môže znamenať zem vresová, neskoršie possessiones Vezveres, Wezures a Domanyulese (1263-1299), čo znamená už usadlosť s obydlím pravdepodobne Ves Vresová na vresovišti. To je pôda nevápenitá, piesočnatá, rašelinová lesná pôda, kde hojne rastie vres. Toto územie tvorí súvislé porasty zvané vresoviská. Je ukazovateľom kyslej pôdy. V Liptovskom Jáne i dnes sú takéto pôdy; Sečno, Polík no najmä Močiare a Za mlynom.
    Bogomír, pôvodu českého, zakladá jeden z najmocnejších rodov Liptova - rod Szentiványovcov (Szent-ivanyich - Svätojánskych). Príčinlivý komes (comes) Bogomír zrejme využil slobodu sťahovania, ktorú mali liptovskí populi na základe kráľovho privilégia z roku 1257 a prilákal sem nových osadníkov z okolitých starších liptovských dedín. Majetky získané comesom Bogomírom boli nevídane veľké. Rozprestierali sa od riečky Ploštianka k Boci a od riečky Hybica až k hraniciam Spišskej stolice. Jeho úlohou bolo lesy vyklčovať a premeniť na oráčinu a napokon tam rozšíriť osady. Osada založená na mieste poplužného dvora zvaného " Vesueres" rýchlo rástla. Nevedno, či už za života Bogomíra, ale najneskôr v deväťdesiatych rokoch 13.storočia postavili v obci kostolík zasvätený Jánovi Krstiteľovi. Osada, ktorá v tom čase ešte nemala ustálené meno, napokon dostala meno podľa zasvätenia kostola Svätý Ján, ako to bolo v Liptove v tom čase celkom bežné. Liptovský Ján tak získal všetky náležitosti stredovekého osídlenia, stal sa sídlom fary, ktorá slúžila aj potrebám okolitých obcí.
    Comes Bogomír dostal v roku 1285 banské privilégium na dolovanie a ryžovanie zlata v Bociach od kráľa Ladislava IV., pričom dobrovoľne odstúpil kráľovi pravú časť Bockej doliny aj s lesmi. Pozemok s rudným ložiskom bol majetkom zemepána, k tomu dostával tretinu z banských daní. Za to bol povinný podporovať ťažbu. Vyťažené striebro a zlato sa predávalo iba kráľovskej pokladnici. O tom že v XIV. storočí v Bockom údolí nebola nijaká osada (mestečko), svedčí i sťažnosť hybského richtára Kristiána r.1342, kde sú uvedené veľmi zlé sociálne podmienky baníkov, ktorí pracovali pre zemanov z Liptovského Jána.
    Prvá banícka osada sa rozprestierala v doline dnes zvanej Starobocká (Stará Boca), na území zemanov z Liptovského Jána. Počiatkom 15. storočia vznikli hraničné spory medzi zemanmi z Kráľovej Lehoty a zemanmi z Liptovského Jána. Tu je tiež dôkaz toho, že potok Bocianka delil majetky zemanov Svätojánskych na jednej strane (ľavej), a majetky Lehotských (kráľovské) na strane pravej, pred udelením donácie v roku 1361.
    V druhej polovici 16. storočia obnovujú bane v Bockom údolí. Tí baníci, ktorí sa usadili na majetkoch Svätojánskych, dali týmto základ osady Boce Svätojánskej. Svätojánski sa však ťažbou nezaoberali, ale prenechávali túto svoju výsadu za pevne stanovený podiel z výťažku (spravidla 1/8) banským ťažiarom, pochádzajúcim predovšetkým z Hýb. Baníctvu sa venoval najmä Gašpar Svätojánsky, ktorý bol aj banským majstrom. Táto činnosť sa mu zrejme vyplácala, lebo práve o ňom vieme, že pred rokom 1500 si v Jáne nechal postaviť veľmi pekný a nákladný kaštieľ. Zemania pri svojom podnikaní využívali pracovnú silu svojich poddaných. Tak sa aj obyvatelia Jána, najmä želiari bez pôdy, učili baníctvu a zrejme aj ostatní obyvatelia pomáhali pri ťažbe či už dovážaním potrebného dreva alebo odvážaním narúbanej rudy na ďalšie spracovanie. V Boci mali Svätojánski aj vlastný banský úrad. Pre vlastníctvo Bocianskej doliny pritiahlo zemanov z Liptovského Jána k baníctvu, z ktorého mali nemalý úžitok.
     Bogomír je príkladom nástupu podnikavých jednotlivcov, ktorí dokázali naplno využiť všetky možnosti na presadenie svojich ambícií. Nevynikol síce na poli vojenskej slávy, ale zato bol rozhľadeným človekom a skúseným diplomatom. Preto uhorskí králi, najmä Ladislav IV., využívali jeho schopnosti a vysielali ho plniť úlohy v rôznych diplomatických posolstvách.
    Kráľ Ladislav IV. potvrdil Bogomírovi vlastníctvo tohto majetku roku 1285, ale najmä roku 1286. Vtedy Bogomíra, ako prisťahovalca, hosťa, pravdepodobne za vojenské zásluhy Ladislav IV. povýšil na šľachtica. V tom čase však Bogomír okrem tohto majetku vlastnil aj Trstené, Bobrovec, Beňadikovú, Važec, Štrbu a Porúbku. Jánsky majetok nechal Bogomírovým synom roku 1293 aj kráľ Ondrej III. a v ich vlastníctve zostal aj po roku 1299.
    Dejiny Liptovského Jána sú hneď od začiatku obce a celého okolia poznačené výstižnými vzťahmi k Poliakom a k Rusom. Bogomírov syn bol ako kráľovský posol v Poľsku a Rusku. Najstaršia správa, ktorá menovite uvádza túto dedinu, je z roku 1327. Vtedy sa synovia Bogomíra sťažovali pred kráľom Karolom Róbertom, že údajne pred 5 rokmi vykradli zlodeji svätojánsky kostol a odniesli z neho aj listinu kráľa Ladislava IV. o jednom ich majetku. Hoci Liptov ležal ešte ďaleko za krajom už osadených miest, ruka uhorských kráľov siahla na rozhraní 12. a 13. storočia aj na Liptov, vtedy prechádza pod vládu kráľov prostredníctvom "Comesa". Vtedy si začína právo na poľovačku osobovať kráľ a obmedzovať voľnosť poľovania a rybolovu, pretože dovtedy zver a ryby mohol každý prenasledovať, chytať a zabíjať. Bogomír a jeho synovia, šľachtickí vlastníci územia, na ktorom vznikol Liptovský Ján, používali v predikáte už roku 1263, ale ešte aj okolo roku 1331 názov Liptov, z čoho vyplýva, že v tom čase v Liptove bývali, nevedno však v ktorej dedine. Názov Liptovského Jána poznáme v predikáte jeho vlastníkov až od roku 1352, respektíve 1360, čo dokazuje že v Liptovskom Jáne tamojší zemania mali svoje kúrie už v prvej polovici 14. storočia.
    Význam Liptovského Jána sa začína zmenšovať v 14. storočí v spojitosti s tým, že sa rodina začína rozpadávať na jednotlivé rodiny, ktoré si v novozaložených obciach východného Liptova budujú osobitné rodinné sídla, ako strediská rodinného majetku, ktorý vzniká postupným rozdeľovaním pôvodného spoločného panstva. Celý rod sa rozkladá na 10 zemianských rodín, ktoré sa postupne usadzujú v 9 obciach - Liptovský Ján, Podtúreň, Beňadiková, Detrich-Falva, Hora, Ondrej, Liptovský Mikuláš, Smrečany, Trstené, napr. Štrbské pleso vlastnili Szentiványiovci až do roku 1901. Ján zostáva strediskom majetku jednej s týchto rodín i keď jednej z najvýznamnejších. Szentiványiovci zastávali hlavné Archeologické nálezy z prieskumu vrchu Hrádokstoličné úrady v Liptove. Pod vládou Liptovského Jána sa realizovala výstavba veľkého územia. Na prelome 14. a 15.storočia žilo v Jáne ich početné potomstvo. V tomto období sa každá rodina usilovala vybudovať si v dedine zemiansku kúriu, pravda, zväčša ešte z dreva. Ku každej takejto kúrii patrili rozsiahle pozemky v intraviláne i extraviláne. Kúrie obklopovali ovocné a zeleninové záhrady, o ktoré sa musela starať panská čeľaď. V Jáne žili aj sedliacke rodiny, poddaní Svätojánskovcov, Smrečanskovcov a Bánovcov, ktoré obhospodarovali svoje vlastné usadlosti a navyše sa starali aj o chod panského hospodárstva.
    Bola to obec veľmi bohatá, veď spravovala celú 1/3 Liptova a vlastnili i bane na striebro a zlato na Bociach, ba ťažili i v Svätojánskej doline. Po zániku respektíve poklese ťažby drahých kovov sa obyvateľstvo preorientovalo na poľnohospodárstvo. Väčší rozmach nadobúda hlavne pastierstvo a chov dobytka, pretože výrubom značnej rozlohy lesov pre potreby banského eráru vznikli podhorské lúky a hole. Existencia mlyna dáva tušiť, že v Jáne bolo v 15.storočí už rozvinuté pestovanie obilnín. Zdrojom nemalých príjmov boli aj rozsiahle lesné majetky predovšetkým v Jáne, Štrbe a vo Važci. Drevo predávali jednak priekupníkom, ktorí ho potom sami spracúvali na píle s vodným pohonom Štiavnice.
    Liptovský Ján už od svojho vzniku bol sídlom farnosti, ktorá nepretržite trvala v 14.-16. storočí. Farský kostol, viac krát prestavaný, aj s pôvodným patrónom stojí v Liptovskom Jáne dodnes.
    Nad obcou na úpätí Poludnice na kužeľovitom vŕšku Veratín, bol postavený drevený hrad, v ktorom sídlili Bogomírovci (toto miesto sa dnes nazýva Hrádkom), bol to jediný drevený nekráľovský hrad na Liptove. Miestni zemepáni si vo väčšom počte začali stavať murované sídla, ktoré neraz spolu s hospodárskymi budovami tvorili jeden celok. Práve v tomto období sa začali v Liptovskom Jáne stavať opevnené zemianske kaštiele, ktoré mali chrániť ich majiteľov pred náhlymi prepadmi a lúpežami. Niekoľko renesančných kúrií a kaštieľov zo 16. storočia sa dodnes zachovalo. Vytvárajú osobitný spôsob zástavby, charakteristický ich spojením s okolitou prírodou a zeleňou. Dodnes stojace kaštiele vznikli v období renesancie a baroka, čiže v 16. - 19. storočí. Urbanistické riešenie zástavby obce vychádza z funkcie zemianskej renesančnej dediny a nemá obdobu v sídelných útvaroch na Slovensku. Súpis spomína existenciu ôsmich šľachtických kúrií a desiatich želiarskych rodín (poddaní, ktorí bývali vo vlastných domoch, ale nepatrila im už nijaká pôda). Práve zväčšovanie skupiny želiarov ukazuje, že Svätojánskovci zaberali pôdu poddanských usadlostí a z bývalých poddaných urobili želiarov. Dedinu si medzi sebou rozdelili zemepáni, zabrali všetku pôdu patriacu k poddanským usadlostiam a do ich domov nasťahovali želiarov, ktorí vykonávali všetky potrebné roboty pre svojich zemepánov bez platenia akýchkoľvek daní. R.1554 Svätojánskovci založili latinskú šľachtickú školu, v ktorej sa zväčša synovia zemanov a mešťanov učili až do začiatku 18. storočia. Panstvo v obci malo i vlastné kasíno, ktoré slúžilo pre rôzne bály šľachty, na bohaté panské svadby, ale i pre pánov, ktorí tu vo voľnom čase karty hrávali. Pri odumieraní šľachty sa kasíno dostalo do rúk židovskej cirkvi. Veľká sála slúžila na modlitebňu - synagógu a priľahlé miestnosti na židovskú školu.

    Liptovský Ján, vzhľadom na centrum šľachty, kupcov zlata i striebra sa stal významným strediskom. Svojím významom prerástol aj hranice. Od 16.st. sa Svätojánski angažovali v politickom živote Liptovskej župy a v 19.st.zastávali najvyššie politické funkcie v Uhorsku. Hlavným zamestnaním obyvateľov dediny bolo poľnohospodárstvo, rybárstvo, poľovníctvo, remeselníctvo - murárstvo, pastierstvo a sezónne práce. Mnohí odchádzali na stavebné práce do Budapešti. V rokoch 1583-84 bolo v Jáne osem zemianskych kúrií, dom richtára, dvadsaťjeden domov obývaných želiarmi a 10 opustených domov. Liptovský Ján patril k veľkým dedinám s triedne protikladným obyvateľstvom zemanov a želiarov. Pôvodné obydlia chudoby sa nezachovali, ani v písomných pozostalostiach niet o nich zmienky. Domy boli hlinené a kamenné až do r. 1771. Potom sa začali stavať domy drevené. Začiatkom 19.st. začali stavať domy z tufu. Ako spojivo na takejto stavbe používali hlinu. Vzácne staviteľské útvary sú staré renesančné sypárne pri kaštieľoch a tri želiarske sypárne. Taktiež ostal jeden murovaný želiarsky dom i s príslušenstvom. Poddaní museli na panskom odrobiť 104 - 130 dní v roku. Vetvy rodu Szentiványiovcov, príslušníkov liptovského zemianstva tu vládli do zrušenia poddanstva. Feudalizmus v dedine zapustil hlboké korene a najdlhšie tu pretrval. Dlho po zrušení nevoľníctva Jozefom II. a po zrušení poddanstva trvalo otroctvo v dedine. Nielen útlak, spôsobený šľachtou, ale aj rôzne živelné pohromy, požiare, povodne, cholera sužovali svätojáncov.
     Obdobie vlády Jozefa II. (1780-1790) prinieslo aj pre obyvateľov Jána závažné zmeny. Jednou z nich bolo vydanie tzv. tolerančného patentu. Na jeho základe mohli aj protestanti slobodne vykonávať bohoslužby a tam, kde žilo aspoň 100 protestantských rodín, mohli si postaviť kostol. Túto možnosť využili aj tunajší evanjelici a už v roku 1783 si v Jáne postavili kostol a odvtedy viedli aj matriku. V atmosfére biedy, duševného a telesného strádania, niekoľko desaťročí odchádzali jánski murári za prácou do sveta. Liptovská partia murárov, základ ktorej tvorili Svätojánci, vystavali hotely a liečebne vo Vysokých Tatrách, chatu pod Rysmi, Budapešť atď. Ich návrat domov prinášal nové myšlienky budiace národnú i sociálnu uvedomelosť, ktorá postupne, nezadržateľne rúcala staré poriadky. Zrušenie poddanstva neznamenalo automaticky lepší a ľahší život pre ľud Liptovského Jána. Szentiványiovcom - Svätojánskovcom zostali všetky ich dávno získané majetky a stále boli "veľkomožnými pánmi". Iba menšia časť pôdy sa dostala do rúk tzv. urbárnikov - bývalých poddaných zapísaných v tereziánskom urbári. Boli to malé výmery pôdy, ktoré nestačili uživiť rodiny sedliakov. Okrem toho museli urbárnici svoju pôdu od panstva vykúpiť, čo výrazne komplikovalo začiatky ich samostatného hospodárenia. Väčšina obyvateľov Jána (bývalí želiari a podželiari) zostala tak ako predtým bez pôdy odkázaná na námedznú prácu na panských majetkoch.

Historické foto

    Krvavá metla stihla obec v podobe cholery, vypuknutej r.1873., kosila predovšetkým v radoch chudobnej vrstvy. Keď na ňu zomrel Szentiványi István všetci zemani z dediny poutekali. Poddanská pôda poskytovala v Jáne obživu iba niekoľkým desiatkam sedliackych rodín. Ostatní obyvatelia (želiari) sa čoraz viac dostávali do námedzného pomeru, čo už vlastne bol zárodok kapitalistických vzťahov. Už v druhej polovici 18.storočia Svätojánskovci za peniaze najímali želiarov na prácu v lese pri stínaní a preprave dreva na predaj. Námedzné vzťahy sa uplatňovali aj pri banskom podnikaní. Tu našli obyvatelia Jána príležitosť zárobku jednak ako baníci, jednak ako pomocný personál a furmani. Szentiványiovci sa v tomto období pokúšali predovšetkým maximálne využiť svoje ohromné lesné bohatstvo. Začali intenzívnu ťažbu stavebného i palivového dreva. V roku 1881 banskú ťažbu ukončili. Drevo sa v Jánskej doline ťažilo predovšetkým v zime. Potom ho furmani zvážali na koňoch k Váhu, kde sa skladovalo na " pltisku" a na jar i začiatkom leta ho splavovali dolu Váhom. V niektorých rokoch ťažba dosahovala také rozmery, že hrozilo zničenie cenného lesného bohatstva Jánskej doliny. Prejavom nových vzťahov bolo, že Szentiványiovci prestávali hospodáriť na svojich majetkoch sami a prenajímali pôdu židovským árendárom, ktorí dokázali racionálnejším a modernejším hospodárením získať z pôdy väčšie výnosy. Árendátori nechali v Jáne postaviť moderné hospodárske dvory, maštale a humná, z ktorých niektoré ešte stoja.
    Začiatkom 19.storočia pracovali v Jáne už dve vodné píly, ktoré rezali časť vyťaženého dreva na dosky.


a neskôr aj na výrobu zápaliek. V Jáne sa podomácky tkalo a farbilo plátno. Podnikateľmi v dedine sa stali židovskí kupci, obchodníci a árendátori, ktorí sa tu postupne usadzovali už od konca 18.storočia a zavádzali modernejšie spôsoby poľnohospodárskej výroby i výroby liehu, octu, spracovania dreva a pod. Výroba trvala do konca storočia.
    Pokrokové zmýšľanie a budovanie nového života v dedine sa stretlo s opačným postojom sprevádzaným i podpaľačstvom. R.1921 bol rokom smutných udalostí. 5 požiarov, kamenec zhoršili postavenie obyvateľov obce a zvýšili ich biedu. V požiaroch zhoreli humná aj so zásobami, domy, hospodárske stavy. Nielen požiare, ale aj kamenec, ktorý prišiel po dlhotrvajúcom suchu a zničil úrodu. Povodeň r.1926 zničila všetky mosty a v Políku zobrala všetku ornicu. Po prekonaní všetkých škôd, ťažkostí obyvatelia obce pokračovali v jej budovaní a obec sa postupne stávala hospodársky a kultúrne vyspelou.
    Minerálne a termálne pramene v Liptovskom Jáne boli známe už od 14.storočia. Boli využívané na liečebné účely. Prvý vrt prameňa urobil Ing. Kiss Fabuli roku 1927. V rokoch 1929-30 Jozef Gemerský Szentiványi vybudoval vaňové kúpele, krytý a otvorený bazén s liečivou minerálnou vodou a Grand hotel Thermal. Vznikli Svätojánske Teplice, ktoré navštevovali ľudia z Budapešti, Brna, Prahy. Kúpele oficiálne ukončili svoju činnosť roku 1939. Termálne vody dnes využíva kúpalisko a hotel Máj.
    Po opustení kaštieľov - odchode pôvodných majiteľov z obce, odkupovali si tieto pospolitý ľud Liptovského Jána, po neveľkých čiastkach, ako tomu vtedajšie pomery dovoľovali a prispôsobovali si ich na rodinné byty. V súčasnej dobe , pod ochranou pamiatkovej starostlivosti ich odkupujú rôzne spoločnosti, podnikatelia prevažne na podnikateľské - rekreačné účely.
    V obci boli 2 píly. Ďalej výrobňa klincov, pálenica, octáreň, pivovar. Bola tu i výroba modrotlače, farbenie plátna a 2 mlyny, z ktorých jeden bol v prevádzke takmer do konca II. svetovej vojny (v strede dediny) a druhý pod dedinou. Liptovský Ján neobišla ani II. svetová vojna. Priestorom prechádzali fašistické vojsko i partizáni. Obec bola dvakrát evakuovaná. Oslobodená bola 2. 2. 1945. Na pamiatku padlých vo vojne i v čase SNP stoja pomníky v obci, pred Bielym, na Svidovskom sedle a na Slemä.



- hlavná strana -

© foto a text Mgr.Ján HUČÍK
© design, grafika 3W sro -web design